Časté otázky

Vy, ktorí pracujete s návrhom potrubných systémov, alebo ako dodávateľ, máte pravdepodobne nejaké otázky ohľadom našich produktov a spôsobu, akým by mali byť použité. V tejto sekcii sme zhromaždili množstvo bežných otázok, ktoré zvyčajne dostávame od našich zákazníkov a partnerov. Otázky sú radené do rôznych podnadpisov, aby bolo ľahšie nájsť správnu oblasť.

Otázky a odpovede

JE MOŽNÉ LEPIŤ PLASTOVÉ RÚRY?

V normálnych prípadoch nie je potrebné lepidlo, pretože všetky puzdrá majú gumové tesnenie.

Pre PVC sa používa Tangit alebo Pevicol.

Pri PP a PE neexistuje lepidlo, ktoré by fungovalo. V prípade potreby odporúčame zváranie.

Ako je to s ekológiou bežných plastov?

Výroba polymérov (PE, PP, PVC) prebieha v uzavretých systémoch pri relatívne nízkych teplotách, energeticky takmer neporovnateľne s výrobou kovov, cementu alebo vypaľovaním kameniny, čo sú procesy vyžadujúce ohriatie na 1000 a viac stupňov Celzia. Niektoré z polymerizačných reakcií sú dokonca exotermické, teda teplo sa pri nich uvoľňuje. Aj ďalšie spracovanie na rúry a tvarovky je proces ekologicky nezávadný, prebieha pri relatívne nízkych teplotách pod 200 ° C a neuvoľňujú sa pri ňom škodlivé látky (výroba a spracovanie plastov sú označované ako energeticky nenáročné "bezkomínové výroby"). Aj keď 1 kg plastovej rúry je cenovo porovnateľné alebo drahšie než kilo vyrobenej betónovej, kameninovej alebo liatinovej či oceľovej rúry, je pri obrovskom hmotnostnom rozdiele meter výrobkov z plastu lacnejší, nehľadiac k ďalším prínosom plastov, z ktorých množstvo je možné taktiež vyjadriť finančne. Môžeme im hovoriť napríklad sekundárne ekologické vplyvy - ide v prevažnej väčšine prípadov o vplyvy kladné.

Prášky a granuláty PVC, PE, PP a PB (a samozrejme i mnohých ďalších plastov) sú zdravotne nezávadné, čo sa dá zistiť napríklad v bezpečnostných listoch pre ich prepravu.

Takmer stopercentná recyklovateľnosť termoplastov umožňuje zachovať raz vloženú hmotu aj energiu pre následné použitie. Zatiaľ plastové potrubia nedožívajú, a ako budú, ešte chvíľu potrvá. Pri výmene však plastové potrubné systémy budú priamo čítankovým príkladom pre recykláciu. Sú to totiž relatívne veľkoobjemové výrobky, obsahujúce ľahko identifikovateľný, vcelku dobre triediteľný a samozrejme ľahko spracovateľný materiál. Znečistenie väčšinou nebýva veľké a inštruktáže nie sú k materiálu príliš "naakumulované". Použité druhy plastu bez problémov znášajú niekoľkonásobné použitie. Iste namietnete, že nie všetky plasty sa pre materiálovú recykláciu hodia, pretože môžu byť pomiešané a silne znečistené. Ich triedenie by sa neoplatilo. Tu sa prejavuje ďalšia cenná vlastnosť, a síce vysoký energetický obsah. Napríklad 5 g PE by pri dokonalom energetickom využití rozsvietilo 60 W žiarovku na celú hodinu. Môžete sa o tom presvedčiť napríklad na webe v tabuľkách výhrevnosti a sami si to aj prepočítať. Plastové zmesové odpady sú teda veľmi cenným zdrojom energie, ktorá sa z nich dá získať v priemyselných spaľovniach.

Druhou možnosťou využitia zmesových odpadov je priemyselné štiepenie na rôzne uhľovodíky, opätovne použiteľné v chemických výrobách.

Iba recyklácia sklolaminátových materiálov je nerentabilná z dôvodu vysokého podielu plnív, ich skládkovanie napriek tomu je bezproblémové. Betón aj kameninu je možné taktiež podrviť a použiť do nejakého násypu alebo zásypu, ale recyklácia ako taká sa vlastne nekoná aj keď sa o nej v materiáloch ich výrobcov stále píše. Recyklácia ocele a liatiny je známa, avšak spracovateľské teploty ju výrazne predražujú a dnešný zberový materiál s obsahom najrôznejších prímesí si vyžaduje náročnejšie operácie.

Plasty vrátane PVC dnes patria medzi nenahraditeľné produkty.

Čo je degradácia plastov?

Väčšina ľudí považuje degradáciu mylne za rozpad na drobné kúsky.

Plasty sa behom času naozaj môžu meniť - starnúť. V rade ďalších odpovedí na Časté otázky hovoríme o starnutí vplyvom mechanického zaťaženia, pretože je to v praxi najdôležitejší spôsob zmeny vlastností a dožitia rúr. Spomíname aj široký okruh pôsobenia chemického. Trochu užšom vymedzením starnutia sú pojmy korózie (resp. Korózie za napätia), alebo degradácia, hovorí sa aj o znehodnocovaní alebo odbúravaní. (Pre úplnosť - niektoré druhy "starnutia" môžu dokonca priniesť zlepšenie parametrov) Degradácia v terminológii plastov väčšinou znamená zmenu vlastností polymérov štiepením polymérnych reťazcov na kratšie, o odbúranie hovoríme predovšetkým v dôsledku vplyvu chemikálií.

Prvé zmeny začínajú už v extrudéri alebo vstrekolisu, kde pri vysokom šmykovom tepelnom namáhaní môže dôjsť ku skracovaniu reťazcov. Niektoré polyméry je nutné chrániť prídavkom stabilizátorov - napríklad PVC by sa bez stabilizácie nedal spracovať vôbec. Nasleduje pomerne rýchle ochladenie, pri ktorom dochádza k menšiemu alebo väčšiemu "zamrznutiu" napätia. Počas skladovania môže dochádzať až po dobu niekoľkých mesiacov k jeho postupnému samovoľnému uvoľneniu. Tento jav rešpektujú predpisy na testovanie výrobkov (rúr), ktoré pred testovaním predpisujú určitú dobu kondicionovania / zrenia (okrem toho je nutná tiež temperovanie na skúšobnú teplotu).

Ďalšie zmeny dĺžky reťazcov môžu prebiehať počas používania výrobku v dôsledku kombinácie vonkajších vplyvov.

Sú to napríklad vysoká prevádzková teplota, kolísanie teplôt, ionizujúce žiarenie, kyslík zo vzduchu alebo pretekajúceho média, pôsobenie ozónu, oxidov síry a dusíka z mestského vzduchu, prachové častice s povrchovo viazanými chemikáliami, agresívne médiá (plyny, výpary, kvapaliny, suspenzie). Niektoré polyméry sú citlivé aj na vlhkosť - tie sa na bežné rúry nepoužívajú. Pri nadzemnom použití je veľmi častým prípadom štiepajúci vplyv slnečného žiarenia s podielom UV lúčov - každý polymér je citlivý na inú vlnovú dĺžku. Spolupôsobenie tepla a ozónu, menej účinne aj kyslíka vyvoláva tzv. termooxidáciu, pôsobenie svetla fotodegradáciu.

Pretože ide o pôsobenie vonkajšieho prostredia, bývajú najväčšie zmeny v povrchových vrstvách, a do hĺbky prenikajú rôzne rýchlo. Napríklad oxidačné činidlá a UV žiarenie napádajú PP v celej hrúbke steny, ale u PVC vznikne povrchová "ochranná" vrstva, cez ktorú UV žiarenie ďalej neprechádza. Na rúrach väčšinou nepovažujeme za závažné poruchy zmenu farby (často tu ide veľmi často len o zmenu farby použitého nestabilizovaného farbiva !!), lesku a podobne, ak nesignalizujú pokles pevnostných hodnôt.

Mnohým predvídateľným vplyvom možno pre konkrétne použitie predchádzať prídavkom aditív, napríklad UV stabilizátorov - zvlášť u dvoch dôležitých potrubných materiálov PE a ešte viac u PP, pre použitie inak ako uložené v zemi alebo v budovách. PVC rúry UV stabilizáciu nevyžadujú.

1. Hoci degradácia súvisí so štiepením väzieb a zhoršením vlastností, vo väčšine prípadov neznamená samovoľný rozpad daného polyméru!

2. Sú vyrábané špeciálne plasty pre ekologické obaly, ktoré sú zámerne odbúrateľné bežnými poveternostnými vplyvmi po krátkom čase pôsobenia.

Ako dlho vydržia plastové rúry? Akú majú životnosť?

Častou námietkou proti použitiu plastov je ich mladosť a teda údajná nemožnosť doložiť, že vydrží plánovaných sto rokov.

Plasty sú mladým materiálom len relatívne. Najstaršie z plastov - PVC sa priemyselne vyrába od roku 1932 (patent na výrobu je z roku 1913), na rúry sa používa od roku 1935. Polyetylén sa používa zhruba od tretiny päťdesiatych rokov minulého storočia. PVC rúry, ktoré sa zo skoršej doby - rok 1937- zachovali (uložením v sklade aj inde, ale predovšetkým odobraté z funkčných vodovodov v Bitterfeld, Steinfurte a Hamburgu v Nemecku), boli v rokoch 1992 - 93 podrobené skúškam podľa súčasných noriem. Rozsiahla štúdia 23 vzoriek konštatuje, že po viac ako päťdesiatich rokoch trvalého nasadenia rúry nielen splnili nároky týchto noriem, ale vykázali ďalšiu životnosť minimálne sto rokov pri tlaku 7 bar (merané podľa súčasných noriem). Opakované skúšky týchto (stále prevádzkovaných) potrubí boli vykonané po ďalších 10 a ešte ďalších 10 rokoch, tj. po 60 a 70 rokoch prevádzky - stále s vyhovujúcimi výsledkami.

Podobne boli v niekoľkých štúdiách skúmané ďalšie rúry, kanálové i vodovodné, z PVC aj PE, neskôr aj PP, po čase prevádzky okolo 30 - 40 rokov, opäť s konštatovaním, že materiál nejaví známky deštrukcie, nadmernej abrázie alebo nepredvídaných starnutí.

Okrem toho dodnes prebiehajú v laboratóriách niektorých výrobcov rôzne skúšky životnosti rúr (viď ďalej), začaté napríklad v päťdesiatych alebo šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

Ako vidíte, sedemdesiatročná životnosť bola už prakticky doložená prinajmenšom pri PVC rúrach, päťdesiatročná aj u rady iných a s iným použitím. Pritom tisícky kilometrov ďalších plastových potrubí vo svete spoľahlivo slúži po dobu 30 až 45 rokov, a podľa početných meraní sa ich parametre v bežných podmienkach prevádzky nijako nepredvídane nemení ....

Aj keď to zatiaľ nie je 100 rokov, dá sa podľa minimálnej zmeny parametrov usudzovať na podstatne dlhšiu životnosť, pretože je známe, že životnosť potrubnej trasy nekončí skokovú zmenou. Dnešné plasty sú tiež vývojovo ďaleko dokonalejšie, a je podstatne lepšie zvládnutá aj technológia ich spracovania! Krivky životnosti (pevnostné izotermy) sú v súčasných normách uvedené pre 100 rokov, tj. tlakové rúry možno počítať na životnosť 100 rokov. U kanalizačných rúr však nedochádza k dlhodobej záťaži vnútorným tlakom, a po niekoľkých rokoch od pokládky nie sú v dôsledku konsolidácie zeminy zaťažované dopravou ani zemnými tlakmi. Preto možno predpokladať životnosť oveľa vyššia - v odbornej literatúre sa dnes hovorí až o stovkách rokov. Pri dnešnom tristnom stave údržby je to veľmi potrebné - je však otázka, či počas tejto doby nebude nutné meniť trasy a podobne. Norma STN P CEN / TS 15 223 Plastové potrubné systémy - Potvrdené parametre pre navrhovanie potrubných systémov z termoplastov uložených v krajine hovorí o životnosti rúr 100 rokov - nie za sterilných laboratórnych podmienok, ale za podmienok prevádzkových.

Opýtajte sa!

Je niečo, čo nemôžete nájsť? Pošlite nám e-mail na adresu Pipelife a my Vám pošleme odpoveď na e-mail.

Email: pipelife@pipelife.sk